Problém momentálneho stavu nemocníc je viac ako alarmujúci. Mnohí z nás si zvykli a radšej to už neriešia. Popravde, rezignovala som aj ja. Avšak vec, ktorá ma dokáže naozaj nahnevať, je stav stav detských oddelení. Ja, ako matka dvojročného chlapca, sa viem úplne vžiť do „farbistých“ zážitkov mnohých mamičiek, ktoré trávia s deťmi viac času v nemocnici ako v pohodlí útulných detských izbičiek. Možno si poviete, že táto téma sa vás netýka, že deti nemáte a možno zatiaľ ani neplánujete. Dúfam však že si tieto „postrehy“ prečítajú aj ženy rovnakého poddruhu ako som ja ;-).
Predstavte si nasledovnú situáciu. Je večer, rodinná idylka a zrazu sa z detskej izby ozve neobvyklý plač dieťaťa s občasným chrčaním. V strachu pribehnete a vidíte neprítomný pohľad toho malého stvorenia. V šoku automaticky schmatnete zdravotnú kartičku, bundu pre dieťa a voláte na partnera, ak samozrejme nejaký je, aby štartoval auto, že idete na pohotovosť. Presne toto sa stalo aj mamičke Petre, ktorá mi veľmi citlivo o
všetkom porozprávala. ,,Ihneď som vedela, že s malou je zle. Dúfala som, že na pohotovosti nám pomôžu.“ Po príchode samozrejme museli zaplatiť poplatok za ochotu. Nasledovalo odbitie sestričky, že si musia počkať. Peťa po polhodine v čakárni s dcérkou na rukách, ktorá len veľmi ťažko dýchala, stratila trpezlivosť a zabúchala opakovane na dvere. Otvorila sestrička, ktorá bola viditeľne násilne odtrhnutá od deju venezuelskej telenovely. „Len sa pozrela na maličkú, podala mi neochotne nejaký sprej na uvoľnenie dýchania a povedala, že musíme čakať. Manžel už mal celej neochoty viditeľne plné zuby, našťastie sa ovládal. Po najdlhšej hodine v našich životoch, kedy sme mali skutočne strach o dcérkin život, vyšiel doktor a s pokojom sa spýtal, kto je na rade.“ Diagnóza bola podľa príznakov všetkým jasná už od začiatku. Janka mala laryngitídu s potrebou akútnej hospitalizácie. Petra bola od začiatku presvedčená, že počas pobytu v nemocnici bude nonstop s ročnou Jankou. Avšak realita Slovenska je nepredvídateľná.
Keď som sa snažila vypátrať podmienky prijatia doprovodu maloletej osoby v čase jej hospitalizácie, ostala som v nemom úžase. V podmienkach sa nachádzal nekonečný zoznam vecí, ktoré treba zbaliť so sebou. Človek sa normálne začne báť, že ak na niečo zabudne, vyhodia ho ihneď na vrátnici. Neviem, radšej som to nikdy neskúšala. Pod siahodlhým zoznamom bolo hrubým písmom vyrité do obrazovky oboznámenie doprovodu, vraj: „DOPROVOD MALOLETEJ OSOBY JE PRIJATÝ PODĽA AKTUÁLNEHO STAVU KAPACITY“. Slušné vyjadrenie. Človek ide s kufrom do nemocnice a nakoniec môže odísť s dlhým nosom späť domov.
Peťu prijali, avšak ubytovali na opačnej strane nemocnice. „Sestričky stále za mnou chodili, že Janka plače a bojí sa. Samozrejme som za ňou išla. Snažila som sa dohodnúť na pobyte v ľudoprázdnej izbe pri Janke. Odpoveď bola jasná. Ak chcete byť pri dcére, vieme vám poskytnúť maximálne kreslo. Súhlasila som lebo som videla vystrašené oči maličkej. A pri pohľade na postieľku, ktorá skôr pripomínala rozvŕzganú psychiatrickú klietku, vedela som že by som behala hore-dole neustále.“ Keď som videla fotografie, ktoré vám priložím k článku, musela som sa zasmiať. Kreslo z obdobia Lenina alebo iného pamätníka malo v sebe zapísané všetky smutné a prebdené noci matiek. Postieľky Peťa krásne opísala, to už komentár nepotrebuje.
Petine slová boli plné krivdy voči štátu. Úprimne? Úplne ju chápem. Predseda vlády ani minister zdravotníctva nemajú najmenšiu predstavu ako to v skutočnosti vyzerá v nemocniciach. Zaujímalo by ma či aspoň raz boli hospitalizovaní v štandardnej izbe slovenskej nemocnice. Vážne o tomto pochybujem. Svedčia o tomto vyjadrenia, že je všetko v úplnom poriadku a netreba nič riešiť. Množstvo nemocníc spisovalo petície a posielalo listy smerované vláde. Žiadali o riešenie stavu a dotáciu financií na obnovu vybavenia, vraj takto nemôžu mnohé oddelenia už ďalej fungovať. Aká bola odpoveď? „Stav podľa informácií nie je krízový a nič nebráni fungovaniu oddelení v štandardnom móde.“ Naozaj je všetko v poriadku? Azda si to množstvo skúseností mamičky vymýšľa?
Ja sa zaoberám bližšie touto témou iba krátko, no aj napriek tomu mám množstvo svedectiev. Prečo sa všetky zhodujú v kritike vybavenia? Prečo nikto nekritizuje unavené a vyčerpané sestričky? Tie všetci spomínajú len v dobrom. Síce, česť výnimkám. Ja osobne mám však za to, že sa vždy sťažujú tí, ktorí odmietajú spolupracovať. Personál má toho viac ako dosť a vybavovať sa s neochotnými či búriacimi sa pacientmi nemajú najmenšiu chuť.
Navrhla som Peti aby sme skúsili napísať mail kompetentným osobám. Doplnili sme k nemu fotky postieľok, stoličiek a tiež „pestrej“ stravy pre deti. Trvalo asi týždeň a dočkali sme sa odpovede: „Tento stav nás úprimne mrzí. Priložené fotografie slúžia ako relevantný dôkaz o istých medzerách, ktoré sa budeme snažiť odstrániť. Prerokujeme na základe podnetu, pridelenie potrebnej sumy financií aby sme uľahčili a spríjemnili pobyt deťom v nemocniciach.“ Aj keď sme žiadnu odpoveď nečakali, dostali sme ju a v nej pre nás dobré správy. Ostáva už len vydržať a uvidíme aku hodnotu majú slová a prísľuby tých „kompetentných“ .
Čo si o tomto celom myslíte vy?
Celá debata | RSS tejto debaty